Vďaka šikovnému dizajnovému softvéru od CEWE bola tvorba fotoknihy veľmi jednoduchá a rýchla. Keďže sme si každú stránku chceli spraviť po svojom, využili sme najmä množstvo rôznych šablón, ktoré boli systematický rozdelené podľa počtu fotiek na stranu. Najviac sme ocenili aj možnosť jedným klikom nechať softvér zoradiť všetky fotografie za nás.

Via Ferrata Mürren a Lauterbrunnen

Lauterbrunnen je rozprávková dedinka v údolí, ktorú sme neraz videli na sociálnych sieťach. Nevedeli sme sa dočkať dňa, kedy ju uvidíme aj naživo. Keď deň D konečne nastal, privítal nás silný dážď, hustá hmla a zima. Po upršanej noci sme sa však zobudili do krásneho a slnečného dňa. Prechádzali sme sa uličkami Lauterbrunnenu a užívali si túlanie sa pomedzi typické horské domčeky. Privítalo nás aj stádo kráv, ktoré sa len tak prechádzalo po hlavnej ceste. Užili sme si ešte pohľad na druhý najvyšší vodopád Švajčiarska, ktorý vidno takmer z celej dediny, a vybrali sme sa na najadrenalinovejší zážitok naších životov.

Via Ferrata Mürren nesklamala. Už pred začiatkom mi srdce divoko bilo a nohy sa mi začínali triasť. Vedela som, čo nás čaká a mala som pred tým rešpekt. No ani moje najintenzívnejšie myšlienky sa nedali porovnať s tým, aké to bolo stáť na malej kovovej stupačke zakliesnenej do skaly a najbližší kúsok pevnej zeme bol v údolí 500 metrov podo mnou. To vzrušenie sa slovami ani nedá opísať.

Aby toho nebolo málo, na záver sme ešte museli prekonať asi 150 metrov dlhý visutý most. Ten svojou úzkou plochou, neustálym kývaním sa a 400 metrovým spádom pod nami vzbudzoval rešpekt.

Schäfler Ridge

Aj po desiatkach turistík ostáva Schäfler Ridge jednou z naších najobľúbenejších. Boli to hádam dva najkrajšie strávené dni v horách. Turistika začala obyčajne, krátkym výstupom cez les a alpské lúčky plné kráv a kôz. Cestou sa dalo občerstviť na zopár malých miestnych farmách. Náš prvý cieľ bola horská chata Aescher, kde nás privítali sliepky motajúce sa pomedzi stoly. Nezvyčajnosť tejto chaty spočíva v tom, že je postavená rovno pod vysokým útesom.

Len kúsok od chaty je v skalách jaskyňa, ktorá slúži ako kaplnka. Skrz akýsi tunel, či skôr priechod v skale sme sa dostali na druhú stranu k výstupnej stanici Ebenalp. Tu nás už čakali desiatky padákov a paraglidisti sa každú chvíľu zdvíhali zo zeme, aby si užili let nad horami Appenzellu. Výstup odtiaľ do cieľa sa nám zdal nekonečný. No okolitá krása nám hneď pridala na motivácií.

Naším cieľom bola útulná chata Schäfler priamo na vrchole hory s panoramatickými výhľadmi na všetky strany. Ani sme len netušili, aký čarovný západ slnka nás tu bude čakať. Po chutnej večeri a zaslúženej odmene vo forme čapovaného piva sme spolu s ostanými turistami sledovali ako slnko pomaly mizne za horizontom a svojimi poslednými lúčmi sfarbuje celé okolie do zlatista. Nenechali sme si újsť ani pozorovanie mliečnej dráhy.

Po raňajkách s tými najkrajšími výhľadmi nás čakal hádam najepickejší úsek celej tejto trasy - prechod hrebeňom Schäfler. Poviem vám, táto túra nie je pre ľahké povahy. Vyše hodiny kráčate po úzkom chodníčku tesne pod hrebeňom a pod vami je svah strmý viac ako 40 stupňov. Po asi 800 metroch sa končí v doline. Tento úsek vzbudzuje dávku rešpektu. Po nekonečnom klesaní nás čakala ešte krátka zastávka a schladenie sa v jazere.

Stoos

Po zobudení sa nás nepotešila všade pritomná hmla, ktorá sa valila údolím. Utešovali sme sa však myšlienkami, že keď sa dostaneme von z údolia na začiatok hrebeňa, bude to lepšie. Najprv sme sa však museli vyviezť najstrmšou lanovkou na svete do strediska Stoos.

To teda bola jazda. Netrvala však dlho, a ocitli sme sa v malebnej dedinke plnej romantických drevených chatiek, fárm, alpských kravičiek a žiaľ aj hmly. Nádej však ostávala, a začali sme výstup na prvý vrchol - Klingenstock.

Odtiaľ sme chceli pokračovať na stanicu Fronalpstock po hrebeni a zísť späť do Stoosu. Aj po pár hodinách šliapania na Klingenstock však hmla neustúpila. Sem tam sa oblačnosť zmiernila a naskytlo sa nám zopár krátkych výhľadov do okolitých dolín. Aj tie stačili na to, aby sme si povedali, že ďalej nejdeme kým hmla nezmizne. Táto hrebeňovka totiž patrí k tým najkrajším v celom Švajčiarsku. A tak by tých pár hodín čakania stálo za to.

Nakoniec sme to riskli a vybrali sa na hrebeň. Šťastie sa na nás predsa len usmialo a hmla zmizla. Naskytli sa nám pohľady, ktoré nám vzali dych a nechali nás v nemom úžase. Samotný hrebeň bol úzky, strmý, a po oboch stranách boli hlboké údolia. Pred nami sa črtal pohľad na rozľahlé jazero Lucernsee. Hmla bola nakoniec aj darom. Práve vďaka nej bola celá túra o čosi epickejšia. Mraky sa prelievali z údolia do údolia a vytvárali jedinečné pohľady.

Saxer Lucke

Podobne ako Stoos, aj tento deň začínal hmlou. Tentokrát sa však pridal aj dážď a chladný vietor. Túru k Saxer Lücke sme však kvôli počasiu odkladali neraz, a tak sme sa spoliehali na to, že to predsa len vyjde. Ráno sme sa na začiatok túry vyviezli lanovkou. Všadeprítomná hmla nenaznačovala, že to bude krásny jasný deň. Aj napriek miernemu dažďu sme sa vybrali smerom k Saxer Lücke.

Veď to ešte prejde, vraveli sme si. Teda ja. Jurko až tak pozitívny nebol a začínal zvažovať, že sa otočíme. Nádej však umiera posledná a tak sme aj napriek hmle a nulovým výhľadom došli až do cieľa. A čo nás tam čakalo? No predsa hmla. Zložili sme sa na tráve a dali si obed. Rozhodli sme sa počkať. Po dvoch hodinách to začalo vyzerať nádejne, a aj napriek všadeprítomnej hmle sa začalo akosi rozvidnievať.

Jurko si teda povedal, že skúsi s dronom vyletieť vyššie, možno tam niečo konečne uvidí. Po chvíľke sivej obrazovky sme sa pozerali na najepickejší vrchol aký sme kedy videli - veľkolepý Saxer Lücke. Síce len cez display, no v nemom úžase sme obdivovali tie neskutočné pohľady. Netrvalo dlho, a mraky takmer úplne klesli!

Ten pohľad sa nám predsa len ukázal aj na vlastné oči. Bolo to neskutočné. Mraky akoby sa neúspešne snažili vyšplhať na kopce. Vedľa ohromných strmých skál ako z inej planéty ležalo hlboko v doline rozprávkové jazero Fälensee.

Po vyše hodine strávenej vytváraním rôznych fotografií a videí sme ešte zbehli dolu k samotnému jazeru a zohriali sa teplým čajíkom na horskej chate. Cestou späť sme ešte stihli aj prekrásny západ slnka a po tme s čelovkami sme utekali na poslednú lanovku späť na parkovisko.

Rozprávková krajina

Švajčiarsko si získalo naše srdcia. Je to hádam najkrajšia krajina, akú sme doposiaľ navštívili. Vďaka CEWE FOTOKNIHE sa s ľahkosťou môžeme kedykoľvek vrátiť v čase a znova sa preniesť do veľkolepých hôr, cítiť čerstvý horský vzduch, kochať sa neskutočnými pohľadmi na ľadovcové jazerá či opäť cítiť vzrušenie ako počas adrenalínových ferrát.
Poviem vám, aj rok je málo na to, aby ste videli všetku tu krásu, ktorú táto krajina ponúka. A preto sa už teraz tešíme na ďalšie výlety do Švajčiarska, krajiny ako z rozprávky. Zatiaľ si ju môžeme užívať aspoň vďaka spomienkám a fotkám.